História hradu
Čierne zlatoNerastné suroviny sú synonymom bohatstva krajiny. Bez nich by neboli stredoslovenské banské mestá, ani gotický Spiš. Nášmu kraju Pán Boh toho veľa nenadelil. Niečo sa ušlo okoliu Magury. Nasvedčuje tomu pomenovanie lokalít odvodené od slova zlato. Zo zborovskej strany je to bočný hrebeň Koldorina. Na západnej strane je to obec Zlaté, predtým Aranypatak – Zlatý potok. Jej chotárny názov Havirske dziry je veľavravný. O kutacej činnosti svedčí aj listina z roku 1355. Kráľ Ľudovít I. udelil kastelánovi hradu Makovica (Zborovský hrad) privilégium na hľadanie zlata a striebra, alebo iných kovov. Čítať ďalej...
Zborovské mlynyMlyn je pomocníkom človeka, odkedy sa stal poľnohospodárom. V domácnostiach sa používal ručný mlyn – žarnov. Vo väčších dedinách a mestách boli aj vodné mlyny. Už v prvom písomnom zázname obce Zborov z roku 1355 je uvedené, že tu bol mlyn a kaplnka. Na mape 1. vojenského mapovania spred 200 rokov sú pri rieke Kamenec zakreslené mlynské kolesá. Nižný mlyn bol pod hradom, stredný pred mostom a po vyšnom mlyne zostalo už len pomenovanie Mlynskej ulice. V inventári Zborovského hradu zo 17. storočia sa spomína ručný mlyn so železnou kľukou pod filagóriou na strednom hrade. Na hornom hrade bol „suchý“ mlyn na drvenie kamennej soli. V sklade bol uložený železný hák k veternému mlynu. Tatári na Zborovskom hradeNemým svedkom predchádzajúcich storočí sú ruiny hradu a svetlom, ktorým vidíme do jeho minulosti, sú zachované inventáre. Popri súpise hmotného majetku obsahujú aj informácie o živote na hrade. Takou je aj zmienka o Tatároch v inventári Východnej bašty z roku 1690: dolná časť: Má trámy bez dosiek. Túto časť dávno volali mučiareň, lebo tam naozaj bola. Potom tam bola temnica pre Tatárov, teraz je prázdna. Prechádzka za ŠerédiovcamiPopri historických pamiatkach mesta sa čoraz častejším cieľom návštevníkov stáva Zborovský hrad (Makovica). Po piatich rokoch obnovy priťahuje ľudí svojou kamennou krásou. Bol centrom Makovického panstva, ktoré sa radilo medzi najväčšie. Vlastníci hradu patrili medzi najvýznamnejšie rody v Uhorsku. Boli to Cudarovci, Rozgoňovci, Tárcaiovci, Šerédiovci, Rákociovci. Mnohí z nich boli šarišskými županmi, Rákociovci takmer sto rokov. Šerédiovci hrad prebudovali na renesančnú pevnosť s dvomi okruhmi hradieb kvôli tureckej hrozbe. Gašpar I. Šerédi dostal hrad od kráľa za zásluhy v boji proti Turkom. Bol kapitánom Horného Uhorska. Jeho brat Juraj je pochovaný v Bazilike sv. Egídia v Bardejove. Na červených mramorových doskách tumby sú napísané žalospevy a chválospevy na Juraja. Jeden z nich znie : „Premýšľaj, pútnik, kedykoľvek uvidíš tento náhrobok, že každý smrteľník môže večne žiť, ak cnosťou prevyšuje ostatných, čo ako dlho žijú na tomto svete.“ Od papiera k tlačiarniNa počiatku bolo slovo. Aby sa mohlo šíriť, bolo ho treba zaznamenať. Spočiatku sa na to používali hlinené doštičky, papyrus, pergamen. Najlepšie sa osvedčil papier. Vynašli ho Číňania pred dve tisíc rokmi. Výrobné tajomstvo si strážili. Trvalo dlho, kým doputovalo do Európy. Kolískou papierenskej výroby na Slovensku bol Spiš. Prvá písomná zmienka o papierni v Levoči je z roku 1530. Po vynájdení kníhtlače vzrástol aj dopyt po papieri. Prvú tlačiareň v Bardejove založil Dávid Gutgesel v roku 1577. O štyri roky neskôr vydal preklad Lutherovho Malého katechizmu. Bola to prvá kniha na Slovensku vydaná v domácej reči – slovakizovanej češtine. Druhým kníhtlačiarom bol Jakub Klös, v remesle pokračoval aj jeho syn. Na konci 16. storočia by bolo treba veľmi dlho hľadať v Uhorsku mesto s dvomi tlačiarňami. |