Legendy a povesti
Úryvok z knihy Polnice pražského junákaUprostred ihličnatých lesov pri potoku Kamenec južne od mesta Zborov, ktoré oddávna žilo živým obchodom s obilím, plátnom, medom a kožušinami, vypínajú sa na zalesnenom kopci zrúcaniny hradu Zborov. Sem včas ráno sa vybral na deň svätej Anny Peter s malou družinou urastených chlapcov zo Stebníckej Huty, aby sa pokochali pohľadom na pohraničné pásmo Beskýd. Chlapci, ktorí sa k mladému pánovi z Prahy prilepili úprimným priateľstvom, chceli tiež Petrovi ukázať hlboké pivnice hradu s podzemným jazierkom v podivnej jaskyni, kam sa bolo možné dostať len za pomoci povrazového rebríka. Čítať ďalej...
Serédy a 30 000 dukátovTento starý pán si tak nádherne zariadil svoje sídlo, že o jeho nádhere kolovali legendy. — Načože sú mi peniaze, zlato, majetky, nech sa na starosť aspoň oko pokochá, veď jednou nohou stojím už aj tak v hrobe, — hovorieval hradný pán a nebolo na svete umeleckého diela, drahocennosti, schopnej ešte väčšmi povzniesť nádheru jeho hradu, ktorú by nebol kúpil. Z ďalekých krajov chodili na hrad laici i znalci, aby sa kochali v dobrom vkuse starého bojovníka. Raz prišiel k nemu so svojou manželkou aj sám knieža Rákóczi. — Toľko som už počul o nádhere tvojho hradu, že som zatúžil vidieť ho, — povedal Rákóczi po srdečnom zvítaní so starým statočným spolubojovníkom. — Ale, o tom nehodno ani hovoriť, nie je to nič také strašné, ako ľudia klebetia, — ohŕňal sa Serédy a viedol hosťov do bohatých komnát. — Nebuď taký skromný, máš to tu kráľovský zariadené; nemyslím, že by sa našiel ešte jeden podobný hrad v našej vlasti. Serédy sa len skromne usmieval, ale bolo badať, že mu dobre padla pochvala vznešeného kniežaťa. |